Čo ste nevedeli pred materstvom

Autor: Alexia Frás Mišinská | 25.1.2019 o 8:13 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  960x

Človek mieni, dieťa mení, alebo klišé o deťoch a materstve. Aké má človek očakávania a čo je úplne inak, ako sa traduje?

Poznáte tie klišé v rozprávkach, ktoré sa neustále opakujú. Vezmeme si Toma a Jerryho.

V tme im svietia oči, všade prítomná kosť z ryby, v dráhe behu sú znenazdajky pohodené

hrable, o ktoré zakopnú. Matkám síce tiež neustále fosforeskujú oči v tme, ale tak trochu inak,

od únavy. Takisto zvykneme naďabiť na nebezpečné, len tak ležiace kocky, hrkálky, o ktoré

sa potkýname.

 

Ospravedlňujem sa za typ prirovnania, ale pri deťoch sa aj môj kinematografický záber

rapídne, nazvime to, vycibril. Celkom široká škála sa okresala na „milé, chytľavé, rytmické

detské popevky“ z rozprávok. Ten moment, keď si pri vysávaní hmkáte melódiu „BabyShark“

je ten transcendentálny zážitok, presahujúci zmyslové aj rozumové chápanie. Poprípade, keď

k nám príde návšteva a pozerajúc na Tv s údivom zahlásia: „Ako to môžete pozerať a

nezblázniť sa?“ Nuž, aj o tom je rodičovská láska – dopriať dieťaťu aj nemožné. Ale kdeže,

len sme si zvykli, a akosi to nevnímame.

 

Na tieto fakty, a mnoho ďalších, nás pred materstvom však nikto neupozornil. S frázou – „O

tom ma nikto neinformoval“ – však ďaleko nezájdeme. Je potrebné byť pripravený na

všetko! Aj na tie momenty, o ktorých sa nám ani len nesnívalo. Ozaj, keď sme už pri tých

snoch, ktorých je počas ranného materstva fakt, že sakra málo – nikto mi neprezradil, že je

nutné predspať si pár stovák hodín. So všetkou skromnosťou by som sa teda uspokojila so

základnou radou pred pôrodom – SPAŤ!!! Už dávno som v debete okolo mínus

2200 hodín spánku (áno, rátala som to). Problém však ostáva ten, že to človek nemá kedy

splatiť, vyrovnať, vynulovať. „Veď spi, keď spí aj dieťa!“ zneje z mnohých úst. Rada nad

zlato! Mnohokrát však to dieťa spí na prechádzke vonku, alebo v nosiči, alebo niekde na mne.

 

Je potrebné vedieť aj to, že čas na seba bude trúchliaco mizivý. Von a nenalíčená? Nikdy!

Nuž, pokiaľ nemáme deti, klasika. Pokiaľ už deti máme, nevyhnutnosť. Keď si predstavím,

hlavne aktuálne v zime, ako trávim čas pred zrkadlom a potom obliekam deti do desiatich

vrstiev, tak mi to akosi časovo nevychádza. Pri chystaní sa niekam platí pravidlo – hlavne

rýchlo a poriadne! Inak, ani vo sne ma nenapadlo, že rozpustené vlasy sú pri deťoch

neprípustná záležitosť. Ak si to náhodou dovolíte, vždy musí byť gumka prichystaná na ruke.

Veď to poznáte. Dieťa konečne zaspí – mama má slobodu – ide si nalakovať nechty. Potomok

však číha ako taký predátor na korisť a hneď vycíti, že nechty sú čerstvo namaľované. Jupí,

idem vstať a prekaziť plány. Zákon schválnosti. Ešteže matky sú vždy pripravené na výzvy.  

Keď sme už pri tej upravenosti, dokonca aj mamine čisté oblečenie je devíza,

ktorá sa nenosí. Ráno sa prezlečiete z pyžama do teplákov, ktoré sú za pár minút, v lepšom

prípade hodín, od výživy, od mlieka, od čaju. Tričko od grcky, od slín. Prezliecť sa pár krát za

deň je štandardtka. O oblečení detí nehovoriac. To je mnohokrát vypätejšia situácia. Detského

oblečenia nie je nikdy dosť, nakoľko je v práčke aj trikrát do týždňa. Mimochodom, o tom ma

tiež nik neinformoval, že je nutné zaobstarať si dve práčky a tetu na pranie pri tých kvantách

špinavého prádla. Prať, vyvešať, žehliť … prať, vyvešať, žehliť. Nuž ale, keď sú raz kocky

hodené, ostáva nám len leninovské „učiť sa, učiť sa, učiť sa“.

 

Dokonca personálne rastiem a viem prechádzať z jedného extrému do druhého. Začala som

byť viac pozorná až apatická, viac starostlivá až ľahostajná, viac vynervovaná až úplne

spokojná. Viem nájsť zábavu pre deti asi za tri sekundy a za ďalšie dve, vymyslieť ďalšiu.

Rozhádzať pred nich aj nemožné veci, ktoré preskúmajú, ožužlú a idú zasa ďalej. Nikdy by

som na seba nepovedala, že chytím ten infantilný prízvuk a „baran, baran, buc“ sa stane

najzaužívanejšou frázou každého dňa. A čo taká náladovosť? Tá sa stala alfou a omegou.

Prebalujete dieťa, začne sa hmíriť, naťahovať, odchádzať, nervy rastú a rastú, v duchu začínate

nadávať a hromžiť…a tu zrazu! Pri opätovnom obliekaní zbadáte to malé bucľaté telíčko a

neviete sa vpratať do kože : „Ňu-ňu moje malé, krásne, najúžasnejšie.“ Nervy, smiech,

rozčarovanie, láska… jednoducho „co dům dal.“

 

Mojím „harmonizérom“ je moment, keď príde manžel domov z práce. Aspoň si to každý deň

naivne myslím. Len ono, akosi to nefunguje tak, ako sa na to každý deň teším. Nakoľko, tí

malí nespratníci si aj tak stále nájdu vec, ktorú je potrebné akútne riešiť s mamou. Čiže

súkromie a čas na voľnočasové aktivity sa rovná nule. Ok, na to si človek akosi časom

zvykne. No, keď vyváram celé doobedie, a upratujem celé poobedie, a nič? Nikto ma

nepripravil ani na to, že môj cit pre poriadok a zdravé recepty podľa najnovších štúdií, nik

neocení. Nevďačníci! Na druhej strane, možno si myslia to isté oni o mne. Nie som schopná

velebiť ich zmysel pre kreativitu a cit pre interiérový dizajn. Hračky všade! Pod gaučom,

v kuchynskej linke, za chladničkou, pod záchodovou misou, na umývadle, v topánke…Pýtam

sa - kedy a ako to dokážu?

 

Nikdy, naozaj nikdy, by som si nemyslela, že naťahovanie nosnej dierky, ušného laloka,

skúmanie ústnej dutiny a podobné otorinolaryngologické „vyšetrenia“ budú tým vrcholným

prejavom lásky dieťaťa voči mame. A koľko satisfakcie pri tom môže človek cítiť? Najviac!

No nie každý deň je nedeľa, dokonca ani v nedeľu. Takú nedeľnú nedeľu vlastne mamy

nezažívajú. Ničnerobenie, deka, čaj, film? Neuskutočniteľné. Stále je čo robiť. Už aj keď

nastane ten moment, že by ste eventuálne mohli utiecť konečne na záchod, je to tá posledná

vec na zozname. Takéto rozmary sa vo svete detí netolerujú. Predtým je nutné ešte niečo

utrieť, niekoho upozorniť, niečo upratať z cesty, alebo niekoho prezliecť.

 

A čo ak sú deti choré? Nie, ani vtedy neležia väčšinu času v posteli a nie je pokoj. Práve

naopak. Soplík je asi tak závažné ochorenie, ako u mužov. A keď začne tiecť, treba to dať

dostatočne dramaticky najavo. Popritom nezabúdať aj na mrzutosť, rozcitlivenosť, plačlivosť

a neutíchajúce nervy. Tak, aj o tom sú naše deti! Ich narodením sa dostávame do oázy nových

zážitkov. Ešteže ich neskonalo zbožňujeme! Však?

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočner písal Zsuzsovej o sledovaní Sulíka a Rajtára chcel dostať do basy

Ďalšia časť Kočnerovej komunikácie potvrdzuje výpoveď Petra Tótha.

Píše Tomáš Nociar - Fórum

Odborník na extrémizmus Andrej Danko

Šéf národniarov by nemal zabúdať, odkiaľ on a jeho strana prišli.

Kalavská sa vzoprela Ficovi, Smer jej návrh nepodporí

Ministerka predloží stratifikáciu len ako obyčajný zákon.


Už ste čítali?