Poznáte tie klišé v rozprávkach, ktoré sa neustále opakujú. Vezmeme si Toma a Jerryho.
V tme im svietia oči, všade prítomná kosť z ryby, v dráhe behu sú znenazdajky pohodené
hrable, o ktoré zakopnú. Matkám síce tiež neustále fosforeskujú oči v tme, ale tak trochu inak,
od únavy. Takisto zvykneme naďabiť na nebezpečné, len tak ležiace kocky, hrkálky, o ktoré
sa potkýname.
Ospravedlňujem sa za typ prirovnania, ale pri deťoch sa aj môj kinematografický záber
rapídne, nazvime to, vycibril. Celkom široká škála sa okresala na „milé, chytľavé, rytmické
detské popevky“ z rozprávok. Ten moment, keď si pri vysávaní hmkáte melódiu „BabyShark“
je ten transcendentálny zážitok, presahujúci zmyslové aj rozumové chápanie. Poprípade, keď
k nám príde návšteva a pozerajúc na Tv s údivom zahlásia: „Ako to môžete pozerať a
nezblázniť sa?“ Nuž, aj o tom je rodičovská láska – dopriať dieťaťu aj nemožné. Ale kdeže,
len sme si zvykli, a akosi to nevnímame.
Na tieto fakty, a mnoho ďalších, nás pred materstvom však nikto neupozornil. S frázou – „O
tom ma nikto neinformoval“ – však ďaleko nezájdeme. Je potrebné byť pripravený na
všetko! Aj na tie momenty, o ktorých sa nám ani len nesnívalo. Ozaj, keď sme už pri tých
snoch, ktorých je počas ranného materstva fakt, že sakra málo – nikto mi neprezradil, že je
nutné predspať si pár stovák hodín. So všetkou skromnosťou by som sa teda uspokojila so
základnou radou pred pôrodom – SPAŤ!!! Už dávno som v debete okolo mínus
2200 hodín spánku (áno, rátala som to). Problém však ostáva ten, že to človek nemá kedy
splatiť, vyrovnať, vynulovať. „Veď spi, keď spí aj dieťa!“ zneje z mnohých úst. Rada nad
zlato! Mnohokrát však to dieťa spí na prechádzke vonku, alebo v nosiči, alebo niekde na mne.
Je potrebné vedieť aj to, že čas na seba bude trúchliaco mizivý. Von a nenalíčená? Nikdy!
Nuž, pokiaľ nemáme deti, klasika. Pokiaľ už deti máme, nevyhnutnosť. Keď si predstavím,
hlavne aktuálne v zime, ako trávim čas pred zrkadlom a potom obliekam deti do desiatich
vrstiev, tak mi to akosi časovo nevychádza. Pri chystaní sa niekam platí pravidlo – hlavne
rýchlo a poriadne! Inak, ani vo sne ma nenapadlo, že rozpustené vlasy sú pri deťoch
neprípustná záležitosť. Ak si to náhodou dovolíte, vždy musí byť gumka prichystaná na ruke.
Veď to poznáte. Dieťa konečne zaspí – mama má slobodu – ide si nalakovať nechty. Potomok
však číha ako taký predátor na korisť a hneď vycíti, že nechty sú čerstvo namaľované. Jupí,
idem vstať a prekaziť plány. Zákon schválnosti. Ešteže matky sú vždy pripravené na výzvy.
Keď sme už pri tej upravenosti, dokonca aj mamine čisté oblečenie je devíza,
ktorá sa nenosí. Ráno sa prezlečiete z pyžama do teplákov, ktoré sú za pár minút, v lepšom
prípade hodín, od výživy, od mlieka, od čaju. Tričko od grcky, od slín. Prezliecť sa pár krát za
deň je štandardtka. O oblečení detí nehovoriac. To je mnohokrát vypätejšia situácia. Detského
oblečenia nie je nikdy dosť, nakoľko je v práčke aj trikrát do týždňa. Mimochodom, o tom ma
tiež nik neinformoval, že je nutné zaobstarať si dve práčky a tetu na pranie pri tých kvantách
špinavého prádla. Prať, vyvešať, žehliť … prať, vyvešať, žehliť. Nuž ale, keď sú raz kocky
hodené, ostáva nám len leninovské „učiť sa, učiť sa, učiť sa“.
Dokonca personálne rastiem a viem prechádzať z jedného extrému do druhého. Začala som
byť viac pozorná až apatická, viac starostlivá až ľahostajná, viac vynervovaná až úplne
spokojná. Viem nájsť zábavu pre deti asi za tri sekundy a za ďalšie dve, vymyslieť ďalšiu.
Rozhádzať pred nich aj nemožné veci, ktoré preskúmajú, ožužlú a idú zasa ďalej. Nikdy by
som na seba nepovedala, že chytím ten infantilný prízvuk a „baran, baran, buc“ sa stane
najzaužívanejšou frázou každého dňa. A čo taká náladovosť? Tá sa stala alfou a omegou.
Prebalujete dieťa, začne sa hmíriť, naťahovať, odchádzať, nervy rastú a rastú, v duchu začínate
nadávať a hromžiť…a tu zrazu! Pri opätovnom obliekaní zbadáte to malé bucľaté telíčko a
neviete sa vpratať do kože : „Ňu-ňu moje malé, krásne, najúžasnejšie.“ Nervy, smiech,
rozčarovanie, láska… jednoducho „co dům dal.“
Mojím „harmonizérom“ je moment, keď príde manžel domov z práce. Aspoň si to každý deň
naivne myslím. Len ono, akosi to nefunguje tak, ako sa na to každý deň teším. Nakoľko, tí
malí nespratníci si aj tak stále nájdu vec, ktorú je potrebné akútne riešiť s mamou. Čiže
súkromie a čas na voľnočasové aktivity sa rovná nule. Ok, na to si človek akosi časom
zvykne. No, keď vyváram celé doobedie, a upratujem celé poobedie, a nič? Nikto ma
nepripravil ani na to, že môj cit pre poriadok a zdravé recepty podľa najnovších štúdií, nik
neocení. Nevďačníci! Na druhej strane, možno si myslia to isté oni o mne. Nie som schopná
velebiť ich zmysel pre kreativitu a cit pre interiérový dizajn. Hračky všade! Pod gaučom,
v kuchynskej linke, za chladničkou, pod záchodovou misou, na umývadle, v topánke…Pýtam
sa - kedy a ako to dokážu?
Nikdy, naozaj nikdy, by som si nemyslela, že naťahovanie nosnej dierky, ušného laloka,
skúmanie ústnej dutiny a podobné otorinolaryngologické „vyšetrenia“ budú tým vrcholným
prejavom lásky dieťaťa voči mame. A koľko satisfakcie pri tom môže človek cítiť? Najviac!
No nie každý deň je nedeľa, dokonca ani v nedeľu. Takú nedeľnú nedeľu vlastne mamy
nezažívajú. Ničnerobenie, deka, čaj, film? Neuskutočniteľné. Stále je čo robiť. Už aj keď
nastane ten moment, že by ste eventuálne mohli utiecť konečne na záchod, je to tá posledná
vec na zozname. Takéto rozmary sa vo svete detí netolerujú. Predtým je nutné ešte niečo
utrieť, niekoho upozorniť, niečo upratať z cesty, alebo niekoho prezliecť.
A čo ak sú deti choré? Nie, ani vtedy neležia väčšinu času v posteli a nie je pokoj. Práve
naopak. Soplík je asi tak závažné ochorenie, ako u mužov. A keď začne tiecť, treba to dať
dostatočne dramaticky najavo. Popritom nezabúdať aj na mrzutosť, rozcitlivenosť, plačlivosť
a neutíchajúce nervy. Tak, aj o tom sú naše deti! Ich narodením sa dostávame do oázy nových
zážitkov. Ešteže ich neskonalo zbožňujeme! Však?