Mama - ranný rituál

Autor: Alexia Frás Mišinská | 11.1.2019 o 20:46 | Karma článku: 2,85 | Prečítané:  1131x

Ranné vtáča, ďalej dokráča. Myslím, že sa v tejto myšlienke berú do úvahy bezdetné jedince. Čím skôr vstávam, tým skôr neviem, čo skôr. Spravme si exkurziu rána dvojnásobných mám.

Poznáte to, ráno otvoríte oči na budík zvaný dieťa. Na hodinách 5:50. Počet naspaných hodín by sa dal zrátať na jednej ruke.  Potrebujete ísť na WC, opláchnuť si tvár, rozvalovať sa v posteli. A tu zrazu zistíte, že DETI, v lepšom prípade len jedno, vás neodkladne potrebujú. Pustíte sa teda do práce - vyzlieť, prebaliť, obliecť, nakŕmiť, prehodiť zopár ťuťulimuťuli fráz, uložiť dieťa na relatívne bezpečné miesto a jupí rýchlo do kúpeľne.

Už pri splachovaní sa mi zdá, že niečo šuchoce, tak sa snažím tváriť nenápadne. My matky, máme - ja to nazývam - sondu na deti, pričom počujeme aj nepočuteľné a vidíme aj neviditeľné. Otcovia majú skôr filter. Filtrujú počuteľné aj viditeľné.  Ako, keď sa ich opýtate na tie dva dni ležiace špinavé ponožky pri posteli, ktoré starostlivo prekračujú a oni sa začudujú so slovami:  „ Aha, to som si nevšimol."  V lepšom prípade filter priepustný na 50%, kedy poprosíte otca svojich detí, aby išiel skontrolovať, či dieťa spí, a príde s odpoveďou: „Áno, spí!" Pri následnej otázke: „ A dýcha?" Odpovie vám: „Boháááá, to som nepozeral."  V sonde by nám mohli ešte relatívne slušne konkurovať babky, ale tie majú, nazvime to, dar štedrosti, pričom 5 vrstiev oblečenia, 3 zjedené misky polievky a  45 párov ponožiek v skrini, im príde stále málo. 

Vráťme sa k meritu veci.  Pokračujem teda v činnosti, umývam si zuby, a tu zrazu: „Mamááááá, mamááááá!!!" Ok, zachováme paniku, s kefkou v ústach bežím otvoriť dvere. Moje prvorodené dieťa sa očividne zle vyspalo, no netuším, čo chce. Aha, až do chvíle, kým nezbadám, že má celé mokré pyžamo. Zohnem sa, veď teda  riešim, z úst mi tečie pena (zabudnutá kefka v ústach). Nevadí, dieťa je mokré, dieťa vrieska, dieťa je pán, plním pokyny a niečo mi našepkáva, že je potrebné utekať do sprchy. Pena z úst a smrad za nami nechávajú nepatrnú stopu. „Šup, šup ideme, čľupky, čľupky, dáme šampónik" , zneje z mojich napenených úst. Mydlím, mydlíme, spievame, spievame. Nakoniec sa z toho stala zaujímavá ranná vodná hra. A tu zrazu!!! „O - ou, veď ja mám aj druhé dieťa," ozve sa v mojej hlave. A teda podozrivo veľmi ticho už 10 minút. Instantne zakričím: "Dieťaaaa, si ok?" No samozrejme, pol ročné stvorenie mi rado odpovie a dokonca celou vetou. Fúúú, nádych, výdych, v rukách našampónované dieťa a niekde v priestore možno druhé -  polomŕtve. Ok, končí vodná hra, ideme von, dieťa kričí, búcha, plače. V zápale hry, odtrhnúť dieťa od epicentra, je samovražda, veď to poznáte. Utekám s mokrým dieťaťom zabaleným v uteráku,  stále vrieska a plače a zmätene si obzerám každý jeden kút. Dieťa 2 nikde nevidím. Poznáte ten pocit rezignácie matky? „Hm, veď nič sa nedeje, možno moje dieťa prežije odkysličenie mozgu aj po 20 minútach", uisťujem sa. 

Po pár sekundovej rezignácii a rezistencii  voči zachovaniu svojho rodu, nachádzam dieťa číslo 2. Kľudne pojedá náš jediný kvet, ktorý sa v našej domácnosti nachádza, respektíve vyberá hlinu z kvetináča (práve vyvrhnutého okvetného porastu), pchá si ju do úst a druhou rukou ju rozhadzuje do priestoru. Keďže patrím do skupiny druhorodičiek, neberiem to ako stav priameho ohrozenia života a nevolám "112". S miernym pohoršením, ako mu zvykne s radosťou kázať dieťa 1, som len utrúsila: „Ňo, ňo, ňo bejby!" S kľudom v duši som teda popohnala prvorodeného, obliecť sa. Zo skrine si vybral tielko a traky s vedomím, že to je najlepšia možná voľba, čo si obliecť do škôlky. Po miernom preberaní žltého, modrého, zeleného, červeného,  sme sa konečne odeli.  

Žasnem nad rôznymi radami a tipmi, ako ráno ľahšie vstávať.  Dôležitá je vraj vnútorná motivácia, ranný rituál a urobiť si z budíka priateľa. Ak sa za motiváciu považuje aj fakt, že dúfam, že túto noc prespím aspoň tri hodiny vkuse, tak prvý bod máme zmáknutý. Ak sa za ranný rituál považuje aj fakt, že rannú kávu si nestíham uvariť, tak sme prešli aj bodom číslo 2.  V treťom bode vraj pomáha, keď si človek nastaví na budík príjemnú melódiu. Škoda, že detské jačanie ani z rýchlika nepripomína "Vivaldiho 4 ročné obdobia". Prestaviť melódiu som u nich síce ešte neskúšala, ale inštinktívne sa obávam, že to nefunguje.

 Áno, v našej domácnosti je aj - tato. Ten, zatiaľ stihol mnoho vecí: vypnúť zopárkrát budík, vstať, umyť sa, obliecť sa. S vyčítavým, mierne rozospalým pohľadom na nás čaká na chodbe a kričí: „Idemééé!" (Manžel nesie pred prácou prvorodeného do škôlky) Pribehneme. Dieťa 2 na rukách, dieťa 1 obúvam a naťahujem mu končatiny, aby zapadli do vetrovky. Vďaka bohu za výmysel zvaný "ohrádka". Síce, v nej dieťa vreští ako pavián, ale keď rýchlo potrebujete dať druhé dieťa do auta, tak to je asi najbezpečnejšie miesto v dome. Inak, natlačiť dieťa do autosedačky a zaklapnúť pásy do prijateľnej pozície, je v mojom veku (30), už nad rámec fyzických schopností. Za príjemného jačania menšieho dieťaťa - nafučaná, hladná, smädná a stále v pyžame - vyprevádzam manžela a dieťa.


Tak, a deň sa môže začať!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kočner písal Zsuzsovej o sledovaní Sulíka a Rajtára chcel dostať do basy

Ďalšia časť Kočnerovej komunikácie potvrdzuje výpoveď Petra Tótha.

Píše Tomáš Nociar - Fórum

Odborník na extrémizmus Andrej Danko

Šéf národniarov by nemal zabúdať, odkiaľ on a jeho strana prišli.

Kalavská sa vzoprela Ficovi, Smer jej návrh nepodporí

Ministerka predloží stratifikáciu len ako obyčajný zákon.


Už ste čítali?